Od 60. rokov minulého storočia sa jeho pracovný život točil okolo piva. Ivan Ozábal v bývalých štátnych pivovaroch zodpovedal za logistiku a obaly pív, na sklonku kariéry zase pôsobil v bratislavskom Steine. Dnes pôsobí v Klube zberateľov pivovarských suvenírov Danubius. Pre náš blog porozprával viac o časoch, keď ste dátum výroby piva mohli zistiť aj na základe farby vrchnáku a keď pivo v plechovke bolo podpultovým tovarom.

Stretávame sa pár ulíc od miesta, kde sa takmer 140 rokov písala história bratislavského piva. Dnes je tam obrovská jama a stavebný ruch…

V Steine som strávil niekoľko pracovných rokov a preto mi je ľúto, ako pivovar dopadol. Dnes sa na túto jamu musia pozerať z okien bývalých podnikových bytov poslední pamätníci z rodín, u ktorých sa povolanie v Steine dedilo z generácie na generáciu.

Bolo takých rodín veľa?  

Len niekoľko, ale mali sme vo firme zamestnaných ľudí, ktorí mali otcov i dedov, ktorí takisto pracovali v Steine. Možno aj preto tam vládla príjemná atmosféra, medziľudské vzťahy boli dobré.

Vzťahy boli dobré, ale pivo povesť bohvieakú nemalo. Hovorilo sa mu aj robotnícke pivo. 

Povesť piva sa pošramotila, keď za minulého režimu vznikol na pivovary tlak z ústredných orgánov, aby sa zrýchlil výrobný proces. Miesto ležania na 72 dní sa to v norme upravilo na 45 a ani to sa celkom nedodržiavalo. Pivo bolo pod väčšou kontrolou štátu ako chlieb, či mlieko. Zhora povedali, že zásoby musia byť, a tak sa do obchodov dostávalo aj veľa nevyzretého piva, stúpali reklamácie. A keď raz zákazník stratil dôveru, veľmi dlho trvalo, kým sa ľudia opäť naučili na Steina. A potom ho zavreli.

Ten tlak bol asi na všetky pivovary, nielen na Stein…

Áno. Nedá sa povedať, že by nejaké pivo malo dlhodobo dobrú alebo zlú povesť. Teraz myslím tie veľké pivovary, niektoré menšie regionálne naozaj dlhodobo nemali dobré meno. Čo sa tých veľkých týka, občas sa stala nejaká nepríjemná udalosť a ľudia na značku na chvíľu zanevreli. Alebo niekedy zákazníci reptali, aj keď sa zmenila výroba. V Topoľčanoch napríklad zmenili len vodnú nádrž, z ktorej čerpali vodu. Tá pôvodná dávala pivu takú kyslejšiu chuť, ktorú mali mnohí radi. Keď začali pracovať s inou vodou, ľudia boli nespokojní.

 

Ivan Ozábal. FOTO: ARCHÍV IVANA OZÁBALA
Ivan Ozábal. FOTO: ARCHÍV IVANA OZÁBALA

V ktorom pivovare chutilo najviac vám? 

Ja som sa rád zastavoval v Martine, oni mali vždy také horkejšie pivo, a to ja mám rád. Ja som inak zástancom toho, že dobré pivo je to, ktoré vám chutí. Preto mi je ľúto, že veľké pivovary dnes strácajú tú chuťovú rozmanitosť a naopak, som rád, že vznikajú aj malé remeselné pivovary s originálnymi chuťami piva.

Vráťme sa späť do histórie. Neskúšali ste v štátnych pivovaroch naprávať zlú povesť reklamou? 

To nie. Reklama na pivo síce nebola oficiálne zakázaná, ale nebola ani žiadúca. Keďže piva bolo málo, najmä fľaškového, nechceli sme odbyt nedostatkového tovaru ešte podporovať reklamou.

Nestíhali kapacity vtedajších pivovarov? 

Hlavne to bolo v plánovanom hospodárstve zle nastavené. Pivovary boli projektované na to, že budú vyrábať 20 percent fľaškových pív a zbytok sudových. Orientácia zákazníkov bola však presne v opačnom pomere.

Prečo? 

Čiastočne za to mohol zákaz predaja alkoholu do 10. hodiny ráno. Veľa ľudí bolo vtedy zvkynutých dať si ráno pred prácou pivo, ale dvanástku, ktorá bola vtedy na Slovensku najpopulárnejšia, im nik nenačapoval. Preto si ľudia zvykli kupovať fľaškové pivo večer, aby mali na ráno.

Takže opatrenie asi nemalo veľký efekt.

Niekedy dokonca ž opačný. Niektorým ráno nestačilo pivo, museli si dať panáka. Keď im ho nechceli naliať, kupovali si deň predtým dvojdecové ploskačky. Potom však prišli na to, že keď si kúpia pollitrovku, vyjde ich to v prepočte na deci alkoholu lacnejšie, a tak kúpili viac a často viac aj vypili, ako keby si dali toho jedného panáka v bufete.

 

Pivovar Stein v roku 1989. FOTO: ARCHÍV IVANA OZÁBALA
Pivovar Stein v roku 1989. FOTO: ARCHÍV IVANA OZÁBALA

Aké piva boli v tých časoch populárne? 

Až do 80. rokov to fungovalo dosť na regionálnej báze – pilo sa najmä pivo z blízkeho pivovaru. V 80. rokoch sa to však zmenilo. Zvýšila sa cena slovenských pív na 4,60, pričom české ostali na štyroch korunách. A buďme úprimní, kvalita tých českých pív bola predsa len o trošku lepšia ako slovenských, a tak sa na Slovensko začalo dovážať čoraz viac českých značiek. Teraz nehovorím o Plzni a Budvare, tie tu boli aj predtým, ale v 80. rokoch začali prenikať aj menšie značky ako napríklad Chodovar.

Ktoré pivá boli slovenskou Plzňou alebo Budvarom?

Neviem, či sa dá hovoriť v takýchto porovnaniach. Na Slovensku sa pivovary budovali s istým účelom. Napríklad Šariš mal exportovať pre bývalý Sovietsky zväz. Zlatý Bažant sa technológiou orientoval na západ. Napríklad mal ako prvý v Československu plničku na plechovky. Dokonca aj Budvar sa plnil do plechoviek v Hurbanove. Pivo doviezli v cisternách a odviezli v plechovkách. Tie boli vtedy módnym hitom.

Prečo? 

Bola to novinka a hlavne plechovky boli ľahšie ako fľaše. Keď sa išlo na dovolenku do Juhoslávie a plnilo sa auto pivom, plechovky boli oveľa praktickejšie. Pamätám si, že na ne bol poradovník, začínal sa pri ústredných orgánoch a pokračoval až niekde po vedúcich predajní. Len sa tak po nich zaprášilo.

Vy ste mali na starosti aj obalovú techniku pív a nealko nápojov. Mohli ste sa inšpirovať aj západnými technológiami? 

Inšpirovať som sa mohol, druhá vec, či na to boli peniaze. Keď sa aj našli nejaké devízové prostriedky, kupovali sa za ne technológie, zväčša repasované a od viacerých výrobcov, čiže to nebolo veľmi kompatibilné. A niekedy proti ľudskej hlúposti nepomohla ani moderná technika. Pamätám si, že v Rimavskej Sobote sa zakúpilo nové zariadenie od jedného dodávateľa. Všetko bolo v poriadku, akurát zariadenie na korunkovanie fliaš bolo vyššie ako strop vo fabrike. Jeden technický vedúci povedal, že sa zo zariadenia ureže. Dlho sme mu museli vysvetľovať, že by sa tým znefunkčnil celý stroj.

 

podpivnik
Podpivník pivovaru Stein. FOTO: BUKOWSKI

 

Korunky mali vtedy aj praktický význam, však? 

Áno, keďže desiatky pivá sa predávali bez etikiet a teda nemali žiadnu číselnú informáciu o dátume výroby a spotreby, túto funkciu plnili práve korunky. Uzávery mali rôzne farby podľa toho, v ktorých dňoch mesiaca išli do predaja. Povedzme od 1. do 7. sa dávali zelené, potom od 8. do 14. oranžové a tak ďalej. Pri reklamácii sa teda vedelo, z ktorého týždňa je to pivo.

Etikety boli vtedy príliš drahé? 

Skôr bol problém s tlačiarňami. Vtedy to nebolo tak ako dnes, že vám pomaly na počkanie vytlačia vzorku a o chvíľu sa už môže tlačiť vo veľkom. Samozrejme, že sme sa to snažili riešiť inak. Najskôr sme chceli etikety zo západu, ale to nám v Prahe okamžite zatrhli. Mali sme ale k dispozícii nejaké ruble a kontakty na maďarskú tlačiareň, v ktorej sa s nimi dalo platiť. A tak vznikla veľmi pekná sada etikiet pre Zlatý Bažant s písmom vytlačeným zlatou farbou. Vtedy z toho bol poprask až na ústrednom výbore, že Slováci si dovolili takéto etikety, aké nemá ani Plzeň!

Ako dnes vnímate značku Stein a to, čo po pivovare zostalo?

Poviem vám pravdu, že odkedy ma odtiaľ odvolali, som na ňu zanevrel, takže sa k nej neviem vyjadriť. Ale tej budovy je mi ľúto. Rovnako aj ďalších súčastí Steinu. Časť výroby bola napríklad aj v Meštianskom pivovare, ktorý zbúrali kvôli výstavbe Mostu SNP. Lepší osud mal postihnúť aj bývalú sladovňu Steinu, teda Mamut. Pôvodný plán bol, že to bude výkladná skriňa slovenského piva. Malo to byť na belgický spôsob, že každé humno bude zasvätené inému slovenskému pivovaru – Šarišu, Hurbanovu, Topoľčanom a tak ďalej. A vidíte, čo z toho zostalo.

Titulná fotka: Máj 2016. Miesto, kde stál pivovar Stein. FOTO: BUKOWSKI